blog.skrz.sk | Richard | NEPÁL 2009 - zápisky z cesty do Nepálu 20.3.2009 – 12.4.2009
Kúpele a Wellness pobyty | Ubytovanie Slovensko | Aquaparky a Kúpaliská | Jazykové pobyty
Vyhraj super ceny od Ikaru. Založ si cestovateľský Blog na Skrz.sk a pridaj cestu alebo Článok. Bloguj na Skrz.sk každý 50. príspevok vyhráva!

NEPÁL 2009 - zápisky z cesty do Nepálu 20.3.2009 – 12.4.2009

20.3. let z Budapešti do Roma, let OK, čakanie asi 2 hod, let do Doha (Qatar), tam čakanie asi 5,5 hod Letecká spoločnosť Qatar Airlines – 5 * letecká spoločnosť ako za starých, dobrých časov – teplé utierky pred jedlom, jedlo skvelé, drinky neobmedzene, letušky upravené, úslužné. Lietadlo s LCD monitormi v sedadlách. Doha letisko – čisté, pôsobí bohato. Na letisku sa nám prihovoril chlapík a pýtal sa kde cestujeme a ked sa dozvedel že Nepál , Kathmandu, pozrel sa na nás...Kathmandu ? fakt ? Vy neviete, že Nepál ma black out ? Neverili sme mu.... Let do Kathmandu tiež spoločnosťou Qatar airlines, ale už menší servis. Let OK 21.3. Prílet na letisko v Kathmandu večer asi o 17.00 hod, na letisku po prílete sme si vystáli riadnu frontu (asi 1 hodina) na vstupné turistické víza za 40 USD (treba fotku). Potom po krátkom zjednávaní o cenu taxíka (ha, nič sme nezjednali, lebo sme nevedeli ešte ako na nich ? ...veď sa nám aj smiali potom, že oni vyhrali). Taxi stal 500 rupií (berme cca 100 rupií = 1 eur), takže 5 eur , cesta asi 20 min do štvrte Themel. Po vystúpení z taxíka úžasné spoznanie nepálskeho chaosu na cestách – úplne bez pravidiel cestnej premávky, ale zas na druhej strane každý sa neuveriteľne sústredil na jazdu. Hneď sme vošli do prvého gest house – Marco Polo gest house (200 R / osoba / noc). Až tu sme zistili, že chlapík z Dohy mal pravdu. Nepál už druhý rok ma 16 hodinové black-out –y. Elektrina ide od 20.00 do 24.00 hod a potom cez deň tiež 4 hodiny a to je všetko.(neskôr sme ale zistili že sa tie časy menia). Hotel bol osvetlený len sčasti, na recepcii, na chodbách a na izbe elektrina, ani svetlo neboli. Teplá voda samozrejme nešla, až ráno, aj to len taká vlažná. Prvá noc bola dlhá, spali sme sa do 10.tej. Potom do mesta – úžasné štvrte so všetkým čo k Nepálu patrí – chaos, špina, obchodíky, rikše, taxi, asi 10 % cudzincov, ale cítime sa dosť bezpečne, ľudia sa usmievajú, ale všade je dosť špina a smrad. Časť Kathmandu Themel je turistická štvrť , kde prebýva väčšina turistov prichádzajúcich do Kathmandu. V podstate dom na dome sú ubytovne, hotelíky, internet caffe, obchody a reštaurácie. Obed sme mali na terase s pekným výhľadom. Potom návšteva Durbar square – zaplatené vstupné 300 R/ osoba + sprievodca 8 USD. Oplatilo sa, vedel veci čo by sme sa nikdy nedozvedeli, napr. KUMARI – symbol nedospelej ženy – ich žijúca bohyňa- vyberá sa vo veku 3-5 rokov, keď prechádza dvorom plnom mŕtvych zvierat a krvi a po splnení všetkých kritérií je vybratá. Stáva sa bohyňou. Bohyňa sa za celú dobu nesmie dotknúť zeme, takže ju nosia všade. Po prvej menštruácii prestáva byť bohyňou – ale potom prináša nešťastie tomu za koho sa vydá. Vychádza na okno dvakrát denne aby ju ľudia mohli vidieť. My sme to šťastie nemali, konal sa nejaký štrajk, tak sa neukázala. Potom sme sa taxíkom (všetci v jednom malom Ticu – jedna z výhod že som išiel sám je že sedím sám vpredu) presunuli do PASHUPATHINAT – posvätné miesto pre hinduistov, asi 20 min vzdialené od Themelu. Vstup bol s poplatkom 700 R + sprievodca 300 R (spolu za všetkých). Je to miesto kde hinduisti uskutočňujú kremácie tiel. Spaľovanie je pri rieke Bágmáti. Uskutočňujú to na vatre, pri rieke, kde donesú mŕtve telo a položia na pripravenú poskladanú vatru, ktorú zapália. Po dohorení popol zhrnujú do rieky. Vidíme ako deti po kolená v rieke hľadajú zlaté zuby... Drevo sa používa podľa kasty – buď obyčajné, alebo santalové. Čím vyššie proti prúdu tým vyššej kasty. Kremácie uskutočňujú pre hinduistov aj z okolitých štátov – India, Malajzia, Pakistan. Telo donesú z „Bieleho domu“ – hospice vedľa. Ak lekár uzná, že dotyčnému niet už ľudskej pomoci, príbuzdní ho zoberú do Bieleho domu. Rieka sa vlieva do Gangy. Na kremácii sa zúčastňuje rodina, ale len muži, kvôli tomu, aby ženy nesadli na horiaceho muža, ako to bolo zvykom v minulosti a ako je to doteraz v Indii. Asi každých 15 minút sme počuli, akoby výstrel z pištole – prasknutie lebky. Popol z tiel sypú do rieky tečúcej hneď vedľa (rieka sa vlieva do Gangy). Malé deti hľadajú zlato zo zubov. Neskôr nám sprievodca vysvetlil, ako sa môže z veriaceho muža stať Holly man – svätý muž : 3 roky je bez vody, 3 roky bez jedla, 3 roky len na ovocí a jeden rok bez ničoho. ??? Títo svätý muži – Sadhuovia- sú v hinduistickej spoločnosti veľmi uznávaní. Títo Sadhuovi sa vzdali svetských vecí, honby za peniazmi a hľadajú oslobodenie v kolobehu znovuzrodení. Sú väčšinou oblečení do oranžových plachiet, majú rôzne pomaľované telá podľa toho koho uctievajú. Najviac je tu Sadhuov, ktorí uctievajú Šiva a na čele majú tri horizontálne pruhy. V ruke držia nádobu na mince. Súčasťou Sadhu je fajka, naplnená prevažne hašišom. Podľa legendy to bol práve Šiva, ktorý objavil účinky hašiša. Títo svätý muži žijú len z milodarov od ľudí, hlavne turistov. To praví legenda, skutočnosť je však iná....sú zlákaní peniazmi turistov, veľakrát vraj robia celé divadielko len pre turistov. Je vraj možné vidieť akú silu do prirodzenia mu dáva meditácia. Dokazuje to ukážkou, ako si zavesí 20 kg kameň na penis a vyzdvihne ho. Jeho snahou je ukázať ako je zbavený všetkých sexuálnych túžob. Samozrejme za poplatok. V Pashupatinath veriaci uctievajú Lingam (kamenný stĺp v tvare penisu) – symbol Šivovej energie, plodnosti a sily. Je väčšinou spojený s Jóni (v tvare vagíny). Je ich tu spolu až 365. Najstarší lingam je z 5 storočia. Legenda vraví, že boh Šiva sa tak Vášnivo miloval so svojou druhou ženou Párvatí, ktorá je známa svojou zmyselnou krásou, že sa vzájomnou rozkošou úplne rozplynuli a ostali len pohlavné orgány – lingam a jóni. S touto legendou súvisí aj ich jeden z najznámejších sviatkov Šiva ratrí – Šivova veľká noc. Je to spomienka na búrlivú svadobnú noc Šivu a Párvatí. Trvala 100 božských rokov, kedy sa zem otriasala v základoch... Večer návrat taxíkom, ktorý nás ináč celú dobu čakal. Po návrate, večera, pivko + kukuri rum, pivko + kukuri rum, pivko + kukuri rum :-) a spanie 3 hodinky, lebo ráno 5,30 hod. budíček, lebo 7,30 odlet lietadla do Lukla – letenku sme kúpili deň predtým v cene asi 150 eur (spiatočná). Dobre že sme ostatným neprezradili naše zistenie so Slavom, ako sme sedeli kancelárii našej leteckej spoločnosti Yeti airlines sme sa z časopisu dozvedeli, že v októbri 2008 mala práve táto Yeti airlines tragickú nehodu. V zlom počasí sa zrútilo lietadlo na ceste do Lukly a zomrelo všetkých 15 pasažierov....(prezradili sme im to až po prílete ?) Nakoniec sme ale leteli až okolo 10,30 hod. Let bol naozajstným zážitkom - lietadlo pre asi 15 ľudí, sedel som 3 sedadlo za pilotmi, bolo jasno, videli sme krásne hory, ktoré sa tiahli celou cestou a na nich políčka, skoro všade – poľnohospodárstvo zaberá 95 % celkovej produkcie Nepálu. Let trval asi 40 minút – jedna malá turbulencia, ináč let pokojný. Prílet do Lukly (2800 mnm) – nezabudnuteľný zážitok. Je to osada s runway ktorá ma zvláštnosť , že je do kopca pre prílety a tým pádom z kopca pre odlety ?. Poz. Letisko vybudovali v roku 1965 vďaka sir-u Hillarymu. Do roku 1999 bola runway kamenistá. Runway je 500 m dlhá. V roku 2001 bolo letisko prepadnuté Maoistami (čínsky komunisti). Ako náhle sme došli núkali sa nám porteri a šerpovia. Dali sme si raňajky v gest house na letisku s výhľadom na runway. Saťo si objednal nosiča (porter) a sprievodcu v jednej osobe za 10 USD / deň, ktorý bral denise batoh. Opustili sme Luklu asi o 12 tej a do Phakding (2652 mnm) sme došli za 3 hodiny. Pekný trek, jeden veľký visutý most. Po ceste asi 2 dedinky, v jednej prichádzala cesta z Jiri. ( cesta z Kathmandu do Jiri autobusom + z jiri 7 dní pešo na toto miesto. Poz. Na tejto ceste je možné stretnúť Maoistické skupiny (čínsky komunisti), ktorí vyberajú poplatky za vstup – revolučnú daň. Sprievodca Maila nám ukázal ubytovanie – 75 rupii / noc (0,75 euro). Prišli sme, ľahli sme a zaspali. O piatej večera cca 4 eur/ jedlo. Pivo 5 eur. Slavko bol rozložený a nejedol (Starne nám Lacko:-)). Máme 3 izby. Večer stretnutie na izbe chvíľu a teraz pre dnes končím (23.3). Stávame o 7.00 hod., 7,30 hod raňajky, 8,00 začíname trek do Nanche Bazar (cca 5,5 hod.) Počasie bolo prvý deň treku striedavé, ale skôr pekne, občas pár kvapiek – tak na tenký flees, večer ale chladno, aj prší, odhadom tak 12 stupňov. V noci bolo jasno – hviezdy. Ráno 24.3.2009 – chladno, veterno, zatiahnuté. Cestou sme stretávali väčšinou skupiny anglánov, japoncov a vo veľa prípadoch každý so sprievodcom (nosičom). Ráno som vstal o 5,50 a zapisujem veci, čo ma napadli večer ešte a hneď ráno. Ležím v teplom spacáku a spomínam na Rada, že dobre že ma presvedčil zobrať jeho hrubý spacák do extrem -25 stupňov. Je ráno 25.3 miestneho času asi 8.00 hod.( u nás asi 3.15 hod ráno). Vonku je krásne slnečno, už nie je taká zima ako bola včera večer. Ráno 24.3 sme sa pohli z Pakhdingu asi o 8,30 hod, dnešný deň bol o dosť náročnejší, ale hlavne sme mali už ráno pred trekom prichystaného druhého nosiča pre Ankin batoh a neskôr sa ukázalo, že to bola dobrá myšlienka. Prechádzame cez dedinky Gumila, Benkar, prechádzame po vysutých mostoch (asi 3). Neskôr prichádzame k vstupnej bráne do národného parku Sagarmatha. Celé nás to stálo asi 30-40 min, kým sme zaplatili vstupné 1000 NRs, zistili sme až tam, že nám treba v kathmandu vybaviť tzv. Registration card, kde sú naše údaje s fotkou, každý ma svoje id číslo. My sme fotky nemali, tak bez fotiek nám tam na mieste vydali preukazy. Dobré že sa to dalo vybaviť aj na mieste. Je to tzv. TIMS (Trekker’s Information Management System) pre väčšiu bezpečnosť trekerov, tiež pre efektívnejšie záchranné akcie. Zaviedli to 1. jan. 2008. prechádzame ďalšími mostami, až posledných asi 2,5 hod je neustále stúpanie, ktoré nám naozaj dalo zabrať. Počas dňa sme mali asi 1 hod. prestávku na obed, dobre sme sa najedli, čaj a ja kafičko a dokúpili vody (cca 150 rupii/ liter). Po dlhom výstupe sme došli dosť vyčerpaní do Nanche Bazar (3440 m), kde nám skontrolovali Registration cards a zapísali nás. Potom nás naši nosiči zaviedli do jedného gest house, dostali sme 3 izby (100 r / os...1 eur), sprcha 300 rupii. Večeru výbornú sme si dali v kuchyni, kde v strede nám varili. Neskôr som si ja dal sprchu (kde bola hrozná zima, ale ja som zvyknutý z chalupy ?) a potom do internet caffe. Večer sme sa stretli v jednej izbe, každý zabalený v spacáku s čiapkami na hlavách, tak na hodinku a potom spať. Už sa zobúdzajú, tak uvidíme aký urobíme dnes (25.3) oddychový deň (aklimatizačný). Poz . údolie, kde sa nachádzame sa volá Solo Khumbu a Nanche Bazar je taká stredisková dedinka, kde predtým pristávali lietadlá, neskôr kôli malej návštevnosti dedín medzi Luklou a Nanche Bazar vybudovali letisko v Lukle. V blízkosti Nanche Bazar vybudovali vodnú elektráreň, tak tu nemajú žiadny problém s elektrinou. Je večer 25.3.2009 sedíme v kuchyni s jedálňou. – prečo ? je tu teplo. Inde je ale všade zima ako v pytli, typujem tak 6-10 stupňov. Sme po večeri, jeme celkom dobre, ja som mal Sherpa suoup s mäsom + pečené zemiaky so zeleninou a pijeme veľa čaju, aby sme sa zavodnili, kôli horskej chorobe. Všetci sme takí oťapení. Slavo so Saťom hrajú karty, Anna je na internete, Deni číta knižku Nepál. Dnes sme si pospali až do 9 tej , raňajky a potom na výlet do okolia. Anke bolo ráno trošku zle od žalúdka, tak ostala na izbe. Asi 20 min. sme šlapali nad Nanche Bazar do múzea o sherpoch a ich živote, o horolezectve a dobíjaní Mont everestu. Tiež nám premietli diapozitívy s fotkami. Prechádzali sme cez nejakú vojenskú základňu. Neskôr sme prešli okolo Nanche bazaru, bolo zatiahnuté, takže sme nemali výhľady na okolité hory. Už ležíme v posteliach, alebo sa balíme, je 20.45 hod. Zajtra vstávame o 6.00 hod, raňajky 6.30, 7.00 predpokladaný odchod do Thyanboche (3867 mnm) .. 750 m stúpanie, 350 m klesanie. Už som dlho nepísal, to znamená od štvrtka večera a dnes je pondelok 30.3.2009. Ja som sa už bohužiaľ nepohol ďalej, neviem či to bola jednoznačne výšková nemoc, ale začalo to s výstupom z Nanche bazaru. Trvalo nám to asi 8 hodín, namiesto 5 tich. Išiel som krok po kroku, strácal som energiu, museli mi Slavo a sprievodca pomôcť s mojim vakom, išiel som úplne bez batožiny, ale aj tak kroky na vzdialenosť chodidla. Večer keď som došiel do Gest hause som ešte veril, že sa na ďalší deň pozbieram a naberiem sily na ďalší trek, ale nepozbieral som , nemohol som isť ďalej. Počas treku z Nanche bazaru sme stretávali po ceste jednu švédku, ktorá nám poradila, že ona berie lieky na zmiernenie výškovej nemoci – Diamox, že to ma predpísané od lekára a že sa cíti úplne dobre. Ponúkla mi že má na 3 dni naviac a že mi môže dať. Povedala však, že keď sa začnú brať nemôžu so vo výške vysadiť lebo to rozhádže telo, ale že o 2 dni vyššie je poľná nemocnica, kde je možné tieto lieky si dokúpiť. Zobral som prvú tabletku. Na ďalší deň som vedel že sa už do tej spomínanej poľnej nemocnice nedostanem, a že zbytok skupiny dôjde podľa rozpisu čo sme si napísali na papieriky až o 6 dní, preto som znížil dávky na polovicu, aby mi vydržali lieky. Neskôr so dostaval striedavo teploty a zimnice, bral som Teraflu, coldrex a aj paralen (po ktorom jedinom mi bolo lepšie), druhy deň ležania som dostal navyše migrénu na čo som zobral moju tabletku na migrénu a po niekoľkých hodinách som dostal opäť migrénu a opäť tabletku som si dal. Prvé ráno som zišiel dole do jedálne a povedal som majiteľovi že mi nie je lepšie a že ostanem ďalšiu noc, zjedol som jednu placku s džemom a kúpil si veľkú konvicu s čajom a išiel opäť na izbu. V ten deň mi bolo asi najhoršie, mal som napadnute pľúca, kašlal som celú dobu a boleli ma pľúca. Večer keď som mal aj pocit dezorientácie (nevedel som koľko dní prešlo, či je ráno, či poobede – tieto veci som zisťoval len z mob. Telefónu) som sa rozhodol že musím ísť dole. Rozhodol som sa, že prečkám noc a ráno zoženiem helikoptéru. Napísal som odkaz skupine (ten si asi zarámujem), popísal som čo mi je, že majú vybaviť helikoptéru, aké lieky som bral, napísal som PIN kód na môj telefón. Telefón na Rada, Tomáša + emailové adresy. Na ďalší deň ráno keď som si prečítal ten odkaz...sám som sa zľakol, tak som ho prepísal. Celú noc som prebdel, nevedel som spať. Ráno o 7,30 hod som zišiel dole za majiteľom , že či je možnosť zavolať helikoptéru. Išli sme na miesto kde cez satelitný telefón našiel signál a ráno som volal Rada (brata na Slovensko), nech sa spojí s poisťovňou a dal som mu číslo na rescue system v Kathmandu. Rado sa spojil s poisťovňou. Po dvoch hodinách schvaľovania, Alianz poslala fax, že hradia všetky náklady spojené s preletom. Opäť niekoľko dní prešlo, je 2.4.2009 ráno. Kvôli zlému počasiu dorazila helikoptéra až o 13.30 hod. Let trval asi 1,5 hodiny. Po prílete do Kathmandu som sa už cítil lepšie. Už čakal sherpa s autom a začal mi vysvetľovať ako to chodí s poisťovňami, že treba ísť k lekárovi na vyšetrenie kvôli záznamu. Na kontrole som bol ešte 2 x , raz na ďalší deň, potom o týždeň. V ten deň som išiel večer do internet caffe a práve v tej chvíli sa prihlásil Slavo na icq, že dostali môj odkaz a že sú už v Nanche bazar a že zajtra pokračujú do Lulky a na ďalší deň pravdepodobne priletia do Kathmandu (keď poletia lietadla) a vyhľadajú ma. Je ráno .....vonku je krásne, práve som si dal raňajky v hoteli. Anka, Slavcho a Ja sme v Pokhare, včera sme tu došli autobusom z Kathmandu. Denisa so Saťom ostali v Kathmandu, kôli vážnym problémom s Denisinými očami, nevidela dobre, tak išli k lekárovi – americký dobrovoľníci. Tí ju nepotešili, že je to opuch na sietnici, vraj to nie je možné ani oparovať a vraj sa to nezlepší. Bol to pre všetkých šok. Včera boli ale na rontgene a teraz sú práve v autobuse na ceste za nami, tak dúfame že to nebude až také zlé. Pokhara je už také príjemné mestečko, také už viac poeurópštené. Včera som bol na jednej fantastickej masáži – Holistik massage. Jedna paráda , ale dnes mám svalovku ?.Sme ubytovaní v hoteli ABC za 7 eur/os/ noc. Slavko už volá na poldeci, tak končím ? Je 4.4.2009 ráno, 7.00 hodín, práve som sa zobudil, práve som sa zobudil, včera sme pooslavoali moje meniny trošku. Kúpili sme Gin a tonik a trošku vypili. Saťo odkvecol, my sme išli ešte na 1 drink do mesta. Bolo 23.hod, ale všetko už končilo, ale na chvílku sme boli v jednom disko podniku, prišli sme ale už na koniec, boli sme tam jediní bieli (myslím tým cudzinci). V meste bolo plno policajtov, akoby ukončovali podniky. Cez deň sme si požičali loďku za 500 rupii (5 eur)/ deň a plavili sa, jedli a kochali sa. Fajne bolo – relaxačne. Vyzerá to tak že zajtra ideme na rafting, je to min. pre 4 osoby, cca za 150 USD / 2 dni – raňajky, obed, večera + spanie v stane. Splavuje sa rieka s úrovňou 4 – 5. Teším sa, veď voda je časť mojej mladosti. Tak je 7.4.2009 a ja ležím na posteli pod baldachýnom proti komárom a nado mnou sa pomaly krúti ventilátor. Áno , som v Chitwan National Park. Ale poporiadku.... Rafting – ráno o 7.00 hod sme vyrazili na rafting z Pokhary, spolu s 1 dánkou, 1 španielom, nórkou a argentíčanom. Cestovali sme asi 5 hodín starým autobusom značky TATA. Tieto autobusy, ktorých tu je nespočetne veľa mi skôr pripomínajú naše Tatrovky – sú ako tanky. Ale čo už, dostali sme sa na začiatok raftingu a to je hlavné. Jedná sa o rieku Marsyangdi, v miestnom dialekte znamená “Zúriva rieka“ o obtiažnosti WW 4-5. Pripravili nám obed, také poľné švédske stoly (fajné to bolo) a potom rýchle školenie – oblečenie, záchrany, povely a davaj na vodu. Prvý deň sme raftovali asi 3 hodiny, poobede sme došli do miesta, kde sme vylodili a opäť autobusom sme sa presunuli do miesta kde sme kempovali. Večera výborná, potom pivko + Kukuri Rum (nepálsky rum) a zaujímavá medzinárodná diskusia (ako pri ohníku:-)). Podaktorí v stane, podaktorí pod takou strieškou a podaktorí (tým myslím iba seba ) pod širákom :-)...ráno som sa zobudil v spacáku z vonku celý mokrý od silnej rosy a okolo mňa sama sliepka a jeden kohút (že Saťo :-) ?)a plno detí ako na mňa kukali :-). Druhý deň bol náročnejší, nakoľko sme raftovali od si 8,30 hod do 15.00 hodine s obedom. V ten deň bol v Nepále vyhlásený celoštátny štrajk a cesty boli uzatvorené, tak sme raftovali asi o 2 hodiny dlhší úsek, ako bol plán. Počas plavby sme zažívali rôzne zaujímavé situácie, asi tak každých 5 minút boli pereje, raz ma zo Saťom stiahlo dokonca pod raft, kde nás točil vír a búchalo zo spodu raftu a následne vypľuvlo asi 50 metrov pod raftom. Keď som vtedy pod raftom otvoril oči a uvedomil si že ma točí a hlavou búcham o spodok raftu a naokolo obrovské kamene, nebolo mi všetko jedno...ale dopadlo to opäť raz dobre ?. Z super akcie – rafingu sme sa dostali do Pokhary asi o 19.30 hodine a hneď cestou na hotel sme sa zastavili v cestovnej agentúre a dojednali a zaplatili Safari – do Chitwan National Park na 2 noci a 3 dni. Stálo to 55 euro / osobu. Hneď ráno o 7.15 hodine sme sedeli už v ich úžasnom autobuse, (asi 5 hodín cesty), kde všetko búcha, trepe..železo na železo a nikomu to nevadí ?. Táto cesta autobusom bola asi najhoršia zo všetkých čo sme zažili. Šofér asi tak 22 ročný išiel ako blázon, ako keby ani neviezol ľudí.... Dostali sme obed, po obede prehliadka dedinky Sauraha – stredisko na hranici s národným parkom. Večer sme mali sledovanie západu slnka a práve vtedy priviezli na plťke guida, ktorý bol napadnutý nosorožcom, pri prechádzaní – Jugle walk s holandskými turistami. Po večeri sme mali vystúpenie miestneho kmeňa Tharu. Ďalší deň ráno budíček o 6 .00 hod a o 7.00 hod plavba na kanoe (plťke) po rieke cez jungle a späť pešo – Jungle walk. (tam ako včera prepadol nosorožec guida) – možno je to šťastie, možno nie, ale veľké a nebezpečné zvieratá sme nevideli? Je 10.4.2009 , večer pred naším odchodom domov. Ale vrátim sa späť do Chitwanu. Musím vziať späť tvrdenie, že sme nestretli zver. Totiž poobede sme išli na tzv. Elephant jungle – 4 sme sedeli na slonovi a išli sme do jungle. Začalo to byť naozaj zaujímavé, keď sme zbadali prvé väčšie zvieratá – dva väčšie jelene (ale iné od našich) a neskôr nosorožce v bahne, ako sa tam vyvaľujú – matka s malým, boli sme asi na 3 metre. Neskôr divú sviňu s maličkými a neskôr ďalšie dva nosorožce. A na ceste späť pri brodení rieky tiež krokodíla. Takže sme boli šťastní. A ešte aby som nezabudol, predtým, pred obedom sme sa fantasticky vykúpali so slonom v rieke – to bol výborný zážitok. Na ďalšie ráno sme navštívili chovnú stanicu slonov, patriacu vláde Nepálu a takto rozširujú počty slonov v krajine, samcov neskôr púšťajú do národného parku a samice nechávajú na rozmnožovanie. Pre informáciu slon sa dá kúpiť z Indie za 25 000 USD. Neskôr nás odniesli na autobus do Kathmandu. Cestovali sme cca 6 hodín. Dnes ráno 10.4.2009 sme po raňajkách navštívili mestečko Bhaktapur, založené v 9 storočí a do začiatku 13. storočia bolo metropolou Nepálu. Po zaplatení vstupného 750 rupii sme sa dostali na Durbar square. Tam sme si so Slavkom zjednali kúpu mandaly. (ktorá mi momentálne visí na stene nad mojou posteľou a pripomína mi túto úžasnú krajinu) Je 11.4.2009 , náš deň odchodu domov....určite sa všetci tešíme. PS : Ospravedlňujem sa vopred za všetky chyby a tiež za ak som niečo zachytil a vykreslil inak ako vnímajú iní, budem sa tešiť na Vaše pripomienky, alebo postrehy. Richard Macháň info@starahoraren.sk www.starahoraren.sk/nepal

Začiatok cesty: 20.03.2006 | Koniec cesty: 12.04.2009

Cestovateľ

Blog RSS

Vlastné kategórie

Články

Obľúbené linky